Liečivé ticho je jednoducho povedané emailová komunikácia s tichom. Je to priestor, kam môže človek posielať všetky svoje starosti a trápenia, všetko, čo chce raz a navždy uzatvoriť. Pre ľudské vnímanie je nesmierne dôležité niekam to všetko môcť odložiť, aby sa to nehromadilo v našom vnútri. Ak je totiž toho v našom vnútri priveľa nespracovaného, všetko sa pomieša a dokáže to narobiť poriadny neporiadok. Tým, že človek svoje starosti postupne posiela do Liečivého ticha, vyprázdni zo seba nepodstatné a vytvorí tak v sebe poriadok a priestor pre nové veci.

Ľudia sa ma pýtajú, či v tomto projekte naozaj ide o ticho alebo je to iba pomyselné ticho v názve projektu. Musím povedať, že TICHO je to najpodstatnejšie o čo v tomto projekte ide. Všetci dobre vieme, že ticho lieči. Dokonca vieme aj to, že v tichu dokážeme nájsť odpovede na všetko, na čo ich potrebujeme nájsť. No i tak sa ticha akosi stránime a obchádzame ho. Žijeme príliš hlučným spôsobom života, v ktorom nestíhame nájsť odpovede na naše nevyjasnené otázky, bolesti, smútky, strachy. Máme strach zostať v tichu, pretože netušíme, čo tam nájdeme. Snažíme sa sami seba presvedčiť o tom, že iní majú pre nás lepšie a vierohodnejšie odpovede ako máme my sami. Dokážeme pomôcť iným, ale sami máme problémov, že nevieme čo s nimi.

Keď človek raz niečo prežije, nedá sa toho zbaviť, nedá sa to povysávať, utrieť, nikam to nezmizne. Všetko, čo človek prežije, zostáva v jeho vnútri, stane sa to jeho neoddeliteľnou súčasťou. Keď človek zažije niečo pekné a dobré, samozrejme, že chce toho zažívať ešte viac. Ale potom sú tu situácie, ktoré vnímame ako tie zlé, tie, ktoré nám ubližujú, z ktorých máme strach. A keď sa nám takýchto situácií počas života nazbiera viacero, nedokážeme si s nimi poradiť. Vždy som hľadala odpovede a východiská z toho, čo mi veľmi strpčovalo život, chcela som sa dostať zo začarovaného kruhu bolesti, strachu a smútku. Vedela som, že potrebujem vnútorné zmierenie, upokojenie, pochopenie situácií, ktoré sa v mojom živote udiali.

Keď človek niečo nepozná, nevie čo s ním to niečo urobí. Je celkom prirodzené, že má obavy a strach. Pokojne to môžeme prirovnať k prvej jazde autom. Ak ste v živote nesedeli za volantom, je celkom normálne, že sa šoférovania obávate. Keď, ale skúsite prvú jazdu a trénujete ju niekoľko krát týždenne, zrazu sa šoférovania báť prestanete a postupne sa z vás stane sebavedomý šofér, ktorý veľmi rýchlo zabudne, že mal zo šoférovania strach. Také isté je to aj s bicyklovaním, plávaním, varením, jednoducho so všetkým, čo si postupne natrénujeme alebo sa v tom zdokonalíme. Tým pádom strach a predsudky zmiznú.

Presne tak isto to funguje aj s tichom. Keď sa s ním stretnete prvý raz, môžete mať strach a obavy z toho, čo v ňom nájdete, čo sa v tichu skrýva, či vám neublíži, ak v ňom zostanete. Predsudky a obavy sú úplne na mieste a v poriadku, až do chvíle, kým to neskúsite na vlastnej koži. Môžem vám zodpovedne povedať, že do ticha sa nakoniec človek veľmi rád vracia, pretože tam vždy nájde všetko čo potrebuje pre svoj vnútorný pokoj.